On bol vsak par rokov moj najblizsi kamarat, a nebolo to raz, co mi plakal na pleci. (je to taky ten typ, co sa v detstve hraval s babikami, proste moja citlivka ;-) Po tej chate sa chcel znovu stretnut a rozpravat – vedela som, co mi povie. "Ano, bolo to nadherne, a bolo by lahke dat sa teraz znovu dokopy, ale bojim sa, ze znovu skoncime tam, kde predtym." (prilepeni na sebe den co den, nulovy zaujem o skolu, ziadna sloboda). "Chcem teraz skusit, ake to je, byt sam, stihat skolu a hadzanu, nemusiet pri tom na nikoho mysliet". Aj ja to tak citim, ale pritom viem, ze budeme zas znovu spolu. Niekedy. Aj on sam mi to povedal – bez toho, aby som sa ho to pytala. Viem, ze potrebujeme cas a priestor, aby sme si uvedomili, co chceme. Ked sme sa lucili, citila som, aki sme si stale blizki. Objal ma, tak ako to nikto iny nedokaze, pobozkal ma, hovori "moja, davaj na seba velky pozor, stale mi na tebe tak zalezi... Mam ta rad". Slubili sme si, ze sa budeme jeden druhemu ozyvat – to bolo pred troma dnami, a on mi odvtedy raz volal. Ja sa chcem ist v nedelu pozriet na jeho 1. zapas sezony, vzdy to chcel, a ja som NIKDY nesla – kvoli jeho kamaratom. Neslubujem si od toho nic, viem, ze potrebujeme nad vsetkym porozmyslat, a ak to unahlime, len nam to uskodi. Chcem len vidiet, ako hra. Chyba mi. PS: len taka technicka otazka – co si myslis o tom, ze vzdy, ked sme sa rozchadzali, tak s myslienkou, ze sa budeme chciet vratit? Je to tak vzdy? Alebo nam obom sibe? Dakujem, ze si!!! Janka

poradna@kudlanka.cz