Kudl@nk@
domovská stránka

Kudl@nk@
do oblíbených

Hm,  tak týmto ma dosť zaskočil, pretože divadlo to je pre mňa činohra, takým náročným kúskom, ako je opera, alebo opereta nefandím, pretože priznávam – vlastne tomu veľmi nerozumiem a ešte naviac mala to byť klasika od Bedřicha Smetanu „Čertova stena“, ale v naštudovaní anglického réžisera Davida Poutneya V prvom momente boli moje pocity trochu rozpačité, ale radosť z toho, že budem v Národnom a splní sa môj sen – bola vačšia. Keď sa blížil deň „D“ – spojili sme príjemné s užitočným – vo Viedni bol nákupný program, v Salzburgu poznávaci no a v Prahe mal byť „zlatý klinec“ – kultúra.<?xml:namespace prefix = o />

    Vo Viedni sme všetko stihli – bolo to teraz na jar,  zima už odchádzala – a podvečer sme sa vydali dialnicou do Salzburgu. Tu nas nečakane zaskočila snehová fujavica, už dávno nikde nebolo ani chýru po snehu a zrazu toto – miestami  fúkalo tak, že nebolo vidieť na krok. Náš príchod do Salzburgu sa podstatne oneskoril, ale nevadilo, stihli sme sa ubytovať a stihli sme aj výbornú večeru /sýty kurací vývar s jednou játrovou knedličkou – veľkou skoro ako tenisová loptička...:o) posypaný miesto petrželkou pažitkou chutil skvele/.

    No ale vrátim sa spať – pretože počasie sa veľmí neumúdrilo, tak sme odchod do Prahy posunuli o hodinu dopredu, aby sme mali dostatočnú rezervu pre prípad potreby. Cesta ubiehala pomaly, okolo Českých Budejovíc sme sa dostali do kolóny áut a pri jazde krokom sme stratili viac ako polhodinu, no ešte stále to bolo s rezervou.  Neplánované zachádzky, zablokované kamióny , zlá cesta a sneh s dažďom urobili svoje. Keď sa pred nami konečne rozostrela panoráma večernej Prahy, mali sme k dobru už asi len 20 minút – do začiatku predstavenia.  Čo teraz – každá minúta a dokonca i sekunda bola drahá.  Na rozhodovanie nebolo veľa času – slovo dalo slovo a tu je výsledok :  takmer šmykom sme zaparkovali v podzemnej garáži obchodného domu Kotvy. Vyskočili z dverí, otvorili kufor a začali – ja som vylovila jednou rukou sviatočné šaty z cestovnej tašky  – druhou som si rozopínala rifle a sťahovala ich dole, môj muž už stál v ponožkách, košeli a slipoch a hľadal poltopánky, ja som si naraz stiahla pulover s tričkom – bola som len v podprsenke, rifliach pod kolenami ked som sa ohla do kufra pre lodičky, ktoré boli samozrejme úplne vzadu – ten pohľad na nás vtedy musel stáť za milión ...:o))) , potom som si  natiahla  šaty,  sediac na nárazníku som  sa súkala do siloniek, ten môj už si zapínal rozporok a opasok na nohaviciach – ešte som stihla vyloviť kabelku , bočné sklo na dverách poslúžilo miesto zrkadla – vypla som si vlasy a takmer oblečení  sme všetko čo bolo rozhodené okolo nahádzali do kufra – výraz „božie dopustenie“ je prislabý na to ako to tam vyzeralo....:o)  a poloobuti sme utekali k výťahu – tam sme si ešte pozapínali topánky.. On kravatu, ja zips na šatách a bežali sme. Myslím, že to celé netrvalo viac ako 10 minút. Vonku bola zima, všetci okolo mali na sebe ešte zimné bundy a kabáty, ale nám po obliekacej rozcvičke nechýbali. Pri prvom zvonení sme vchádzáli do divadla, a pri tretom sme si sadali na svoje miesta – takmer na sekundu presne. Stihli sme....

Dagmar, Bratislava   

linkuj.cz vybrali.sme.sk